Medzi Berlínom a Moskvou – ťažký osud člena organizácie Levente na južnom Slovensku. Písomné zhrnutie audio-video rozhovoru.

Keď sa koncom roka 1944 front priblížil k Diakovciam (okres Šaľa), rodnej obci Arnolda Mervu, začali sa nútené odvody mladých mužov do Nemeckej ríše: „Nejaký hlavný dôstojník prišiel na to, že maďarskú mládež treba zachrániť pred útočiacou ruskou armádou. Že my budeme zakladateľmi a vykonávateľmi budúcnosti. Z Diakoviec boli tri výpravy brancov do Nemecka, ale koľko ich bolo celkovo, to netuším. Rozprával som sa s niekoľkými chlapcami, ktorí boli aj na ostrove Peenemünde, odkiaľ sa odpaľovali rakety V2 na Londýn. A bolo to strašne nebezpečné miesto, pretože Briti boli o všetkom plne informovaní. Nikdy nevedeli, v akom okamihu príde bombardovanie a celé sa to zrúti. Boli tam ľudia, ktorí mali napríklad protilietadlový výcvik na flaku, tie malé štvorhlavňové protilietadlové delá. A títo chlapci mali takú zábavu, keď mohli otočiť kanón a strieľať na stíhačku. Také sú deti.”

Arnold Merva odišiel do Nemecka s druhou skupinou z Diakoviec, ale vo vlaku boli aj ďalší členovia Levente z okolitých dedín: „Večer 5. januára 1945 sme išli spať, o polnoci bili na bubny. Zajtra ráno o šiestej hodine sa musia všetci Levente od pätnástich rokov až do veku vojaka, ktorí sú doma, dostaviť na obecný úrad s trojdňovými prídelmi a čerstvou spodnou bielizňou a odídu do Nemecka. Samozrejme, ako vždy vtedy, aj teraz sa dodalo, že sú ‘pod hrozbou zastrelenia’. Samozrejme, na ulici bolo veľa plaču, bolo nás niekoľko takých mladých.” Trasa ich viedla popri Váhu, cez Jablunkovský priesmyk, do Drážďan, kde sa transport otočil na juh a cez Ústí nad Labem sa dostal do Chebu, kde sa rozdelil. Študentský transport pokračoval na sever do Berlína. Kvôli preťaženiu a poškodeniu železničnej siete trvala cesta viac ako dva týždne.

Cieľom cesty bolo vojenské letisko Schönwald západne od Berlína: „Pracovali sme na letisku, kde už kopali opevnenie. Pristávali tam Messerschmitty a potom Focke-Wolfy, ale boli tam aj väčšie lietadlá. Kopali sme šikmé poklopy, ale boli také široké, že sa tam zmestili aj ich krídla. Takže kým sme pracovali, stále sme poriadne nechápali našu situáciu. Pretože Nemecko už bolo, dá sa povedať, na kolenách, úplne prevalcované.”

V posledných dňoch vojny nadobudol život v obliehanom meste absurdné kontúry: „Všetko bolo v troskách a v tejto časti mesta neboli takmer žiadni civilisti – tí, ktorí neutiekli, žili v pivniciach. Na najvyššom poschodí mohol ktokoľvek vyčíňať, bolo neobývané. A opäť treba obdivovať nemeckú organizáciu – jeden deň bombardovali, na druhý deň ráno bola ulica vyčistená. Hromada trosiek vľavo i vpravo, ale cesty boli čisté, doprava bola zachovaná až do posledných dní. A aj potom sa diali šialené veci. Vracala sa tam jedna postava. Dôstojník SS. Nemecká čiapka na jednej strane stiahnutá, vyzeral tvrdo, na krku rytiersky kríž, pravé oko mal zaviazané, v ľavej ruke len hák. Na pravej strane mal prekrížený samopal a len tak sa prechádzal, na hlave nemal prilbu, lebo tá mu predsa len by trochu chránila hlavu. Nechránil sa pred ničím, mohlo naňho prísť čokoľvek. Jeden mal dojem, že hľadá smrť, hľadá, kde by ho mohlo niečo zasiahnuť. Raz došlo k veľkej prestrelke a on sa dostal pod paľbu a prešiel cez Heerstrasse. Všade okolo neho sa strieľalo, všetko, a on pokojne prešiel na druhú stranu, kde sme ho videli, ako prechádza pomedzi stromy. A guľka ho minula, aj keď na neho stieľali. Možno mu už nikto nezostal. Možno žil sám zo svojej rodiny a prežíval všeličo, pretože to, ako prišiel o ruku a oko, to nebola žiadna detská hra. Chceli byť všetkým a stali sa ničím.”

Arnold Merva si na svoje prvé priame stretnutie s vojakom Červenej armády spomína takto: „Zrazu niekto z kríkov zavolal: ‚Stoi! Ruki verch! Najprv sme videli len hlaveň samopalu, potom vystúpil vojak, lebo videl, že sme sa zastavili a dali ruky hore. Bol to mladý chlap, snedý, veľmi pekný chlapec, asi v našom veku alebo ešte mladší, samozrejme, musel to byť starý frontový bojovník, kto vie, ako dlho bol vojakom. Prišiel k nám: No, uri máte? Uhr je po nemecky, znamenalo to hodinky. Ukázali sme mu, no Uhr, žiadne hodinky. Vzal si ich od tých, čo ich mali, lebo v tej skupine nás bolo asi šesť alebo sedem. Mal som na opasku zavesenú trojfarebnú baterku, červenú, zelenú a neviem, akú farbu si mohol zmeniť, možno bielu. Veľmi sa mi to páčilo, doma som nič také nemal. Vzal si ju, nasadil si ju, páčila sa mu, dal si ju do vrecka a bolo to.”

Prvý z desiatich väzenských táborov, v ktorých bol pán Merva držaný, sa nachádzal v obrovskej cementárni v Rüdersdorfe východne od Berlína. Práve tu sa z vojakov začali stávať väzni. „Potom bolo oznámené, že všetky vlasy musia byť odstránené, všetci si musia oholiť hlavy. Čím? A potom tam boli tie tupé žiletky, svätá Mária! Kým mi oholili vlasy, zostala mi polovica kože. Potom návšteva lekára, to bol zázrak. Vošli sme dnu a doktorka, ešte si ju pamätám, ako stála predo mnou, tá ale vyzerala: na nohách mala biele sandále, čierne hodvábne pančuchy, takú veľkú modrú sukňu, akú nosili ruské ženy, a zelené gymnastické nohavice, takú košeľu, čo sa zapína na tri gombíky. A mala ryšavé vlasy a fajčila cigaretu, fajčila ju, božechráň! No, ten dojem, keď som ju uvidel, že je to doktorka? No, doktorka! Každý, komu zostalo v ústach trochu zubov, bol prvá trieda, každý, kto už bol kosť a koža, bol druhá alebo tretia trieda, a každý, koho museli nosiť, bol dystrofik, a hotovo.“

Koncom júna bol zriadený transport, ktorý mal väzňov odviezť do Poznane. „Ako v plne vybavenom tábore, aj tam boli dve toalety. A ako vôbec na záchodoch, všade boli graffiti, čítal som tam slovenský nápis, bolo to ‚Podľa čistoty záchoda poznáš kultúru národa‘ – čistota záchoda ukazuje kultúru národa. A aká to bola pravda, sa strašne potvrdilo neskôr, keď sme boli v primitívnom prostredí tak ďaleko od civilizácie. Čo znamená čistota a zachovanie čistoty – pokiaľ sa človek môže usilovať o čistotu, je nádej na návrat, je nádej na prežitie. Keď to vzdáte, skôr či neskôr vás to zničí, vtedy vás môže zachrániť len šťastie, pretože potom sa už nemôžete spamätať z vlastnej ľudskosti. Boli to strašné situácie. A potom som si často spomínal na túto vetu. Nebola tam žiadna kultúra.“

Koncom júla časť väzňov naložili do vagónov a začali viac ako dvojtýždňovú cestu do Sovietskeho zväzu a následnú karanténu – a väzni museli zostať vo vagóne: „Byť vo vagóne viac ako mesiac je úžasná vec. Boli sme natlačení vo vagóne, bolo nás štyridsať alebo päťdesiat, bez lôžok, takže sme boli len na zemi, ležali sme na dlážke. A navyše, počas karantény sme dostávali lepšiu stravu – oni nevedeli o tuku – dávali nám mastné jedlo. Jediné, na čo zabudli, bolo, že keď vám dali jedlo, museli ste tam chodiť na záchod. Potom urobili takýto výlev. Mal som šťastie, že som bol aspoň vzadu vo vagóne. Ale pre tých, čo ležali hneď vedľa, keď mi dali to mastné jedlo a ja som dostal hnačku – nie epidemickú, ale prirodzenú -, ako to tam bolo, je nepredstaviteľné. A potom, na samom konci augusta, keď bolo treba vystúpiť z vagóna, tí, čo vyskočili – ‚kto som ja’ – štikútali ako žrebce, v nohách nám už nezostala žiadna sila.”

Začiatkom septembra 1945 sa pre pána Mervu začali najhoršie mesiace jeho života. Miesto: Grazdansk (civilný) tábor č. 12, Baranaviči, Bielorusko, Bieloruská sovietska federatívna republika. „To bolo všetko. Obuv sa nerozdeľovala, ale hromada všetkého bola vyhodená z auta. Ale to nebolo ani zďaleka také, čo sme my mali. Mne zostali dve ľavonohé športové papuče. Jednu som si obul na pravú nohu a druhá bola aspoň o päť čísel väčšia – dal som si ju na ľavú nohu a s ňou sme išli do zimy. Za dva týždne sa roztrhli, ale keďže sme vtedy pracovali s drevom, vyrobili sme si vlastné drevené podrážky, hrubé, aby sa rýchlo neopotrebovali, a dali sme si na ne nejaký postroj, nejaký povraz a chodili sme v nich. Rany spôsobené tým postrojom sa nezahojili celé roky, pretože drevo sa neohýba a krok bol samozrejme vždy na postroji, takže to bolo hrozné. A tak sme boli až do začiatku novembra. Až začiatkom novembra, keď sme prekonali veľké jesenné dažde, sme dostali oblečenie, také, aké nám zhodili Švédi a všetky ostané armády.“

Hoci sa väzni využívali na príležitostnú prácu aj v predchádzajúcich koncentračných táboroch, pravidelná práca sa začala až v Sovietskom zväze. V prostredí, kde všetko vlastní štát, sa skôr či neskôr rozvinie korupcia a krádeže: „Drevo, ktoré sa dalo vyrúbať, sa bralo a nosilo na železnicu, nie na stanicu. Keď neprišiel žiadny vlak, vytlačili vlak a potom museli rýchlo naložiť niekoľko vagónov s drevom. A keď sme za desať dní naložili takmer celý vlak, ukázalo sa, že nemáme povolenie, že to drevo kradneme! Potom nás odtiahli do stanice a my sme museli všetko drevo zhodiť, bolo to hrozné!“

Hlad, ktorý väzni zdedili po Nemecku, sa vďaka ťažkej práci stával čoraz ťažším. Postupom času sa jedlo dostávalo čoraz viac do centra pozornosti väzňov. „Raz počujeme hlasný zvuk uprostred vchodu. Bože môj, bol to veľký Nemec asi v našom veku a niekto ho bil, udieral. Ukradol niekomu chlieb. Ten chlapec už padol na zem a oni ho len kopali a bili. Na druhý deň ten chlapec zomrel, lebo mu údajne praskli obličky. Tak to som videl, pre kúsok chleba! Zjedli sme, čo nám dali, a bolo to príliš málo. Tam bol chlieb naozaj to jediné, čo nás mohlo udržať pri živote, a ak sa niekto prehrešil proti nemu, nebol strýko Peter.“

Ďalšou skutočnosťou, s ktorou sa väzni museli vyrovnať, bol nedostatok hygieny: „Od začiatku novembra do 20. februára, pretože tábor prevzali 17. februára, sme sa nekúpali. To tiež znamená, že sme počas týchto takmer štyroch mesiacov nemali čistú spodnú bielizeň, pretože tam bol systém taký, že nám dávali spodnú bielizeň v kúpeľni. Nie čistú, ale dalo sa tam prezliecť. Jediný zdroj vody bol na dvore vedľajšej polorozpadnutej školy a odtiaľ sa voda nosila do kuchyne, toľko, koľko bolo potrebné na varenie. Nebolo tam žiadne umývanie ani kúpanie, okrem toho, keď ste si tvár natreli snehom. A medzitým sa vyskytovali všelijaké choroby. Viete si predstaviť, v akom stave to bolo.“

Kombinácia zlých faktorov – vyčerpávajúca práca, nedostatočná výživa, katastrofálna hygiena – viedla k oslabeniu ľudského organizmu a zvýšeniu náchylnosti na rôzne choroby: „Potom nás zasiahla epidémia hnačky. A na to nebol žiadny liek. Mali sme lekára, v očiach Rusov bol lekár veľkou autoritou, nezáležalo na tom, akej je národnosti, hlavne že je to lekár. Mal ordináciu, malú miestnosť, takú úzku miestnosť, v ktorej bol lekársky vojak. A ten mal byť holič, ale na tom nezáležalo, to boli zdravotníci, ktorí sa o nás museli starať. Ale boli úplne bezmocní. Bez liekov, najlepšie, čo mohol lekár povedať, bolo ‚modlite sa, aby ste zostali nažive‘, ale aj to bolo zbytočné. Bolo to strašné. Keď sa v polovici októbra začala epidémia hnačky a trvala mesiac, ľudia naozaj padali ako muchy na jeseň.“

To, do akej miery je osud vojnového zajatca spojený s charakterom väzenského dozorcu, ktorý má v rukách moc, bolo dokázané mnohokrát. V druhej polovici februára prevzal tábor č. 12 od starého, bezohľadného veliteľa tábora nový dôstojník v hodnosti poručíka. Po jeho príchode sa životné podmienky výrazne zlepšili. „Pretože predchádzajúce vedenie nám všetko ukradlo, zásoby sme dostávali zbytočne – čo mohli, to ukradli a predali. Takže 5. septembra prevzali asi päťsto dvadsať ľudí, 17. februára mohli odovzdať sto sedemdesiat, sto sedemdesiatpäť ľudí. Zvyšok odviezli, buď ako pacientov, alebo ich jednoducho zahrabali do snehu za táborom. Tí, ktorí prežili, sa mohli považovať za šťastných. Keby som nebol mladý alebo nejako odolnejší ako priemer, tiež by som neprežil, pretože som mohol zomrieť na niektorú zo svojich chorôb.“

V novom tábore v Kavpenici sa začala výstavba diaľkovej cesty spájajúcej Moskvu s Berlínom. Kvôli nedostatku vybavenia bola úloha premiestňovať obrovské množstvo zeminy opäť ponechaná na masy väzňov. „To bol veľký nezmysel. Rusi nás kvôli tomu nemali radi, dokonca hovorili ‚vy pôjdete domov, ale vy tu zdvihnete normu, a potom nám to tu zostane a my to budeme musieť stále robiť‘. Mali pravdu, mali stopercentnú pravdu. Lenže nás museli povzbudzovať, ‚urobíte o pol kubíka viac a potom budete mať o desať decilitrov chleba viac‘. Keď sme začínali v Kalpenici, norma bola 1,2 kubíka pre dvoch ľudí s ‚nosíľkou‘ a za dva mesiace sme mali dva a pol kubíka.“

Pán Merva zistil, že väzni neboli jediní, ktorí mali v táboroch ťažké časy: „Jeden z dozorcov sa volal Aristol a my sme sa s ním rozprávali. Nebolo to preto, že by som s ním mal dobré vzťahy, bol to len spôsob, ako sa trochu porozprávať, pochopiť vzájomné vzťahy a situácie. ‚Kedy ste odišli z domu?‘ – spýtal sa ma. ‚Aha, už sú to dva roky.‘ – ‚Čože? Už sú to štyri roky, čo som ja odišiel.‘–‚ Ty si nebol doma?‘–‚ Nie, nie‘ hovorí. Vojna sa skončila pred viac ako rokom. Hovorí: – ‚Mám desať dní. Ani za desať dní sa nedostanem domov, ani sa nevrátim‘, – lebo bol odniekiaľ z východnej Sibíri. – ‚Ak sa nevrátim, som dezertér‘ – a tam nie je strýko Peter, môže ísť do gulagu. Taký bol vtedy život, takže tí na druhej strane, tí, čo nás strážili, boli rovnako väzňami, lebo boli rovnako bezmocní ako my.”

Na jeseň 1945 dostali väzni možnosť napísať domov, ale nedostali žiadnu odpoveď. Pán Merva dostal prvý list v novembri 1946, v ktorom jeho matka stručne napísala, že je živá a zdravá. „Ferenc tiež dostane list, ide pre neho a zoberie ho, ruka sa mu takmer triasla. Rozloží ho tam vedľa svojho priateľa Gézu, zbledne, zrúti sa. Stálo v ňom: ‚Drahý Ferenc, dostala som tvoj list, ale prišiel na nesprávne miesto, mrzí ma to, už tam nebývam.‘ – žil niekde na Alföld-e, na nejakej farme v oblasti Kishunság -, ‚Pretože nám priniesli správu o tvojej smrti a ja som sa stretla s jedným z vojakov, ktorí utiekli, a teraz žijem tu. Ak chceš, príď ma navštíviť, keď sa vrátiš domov‘. Aj toto sa stalo. Možno to bolo prvýkrát, čo som si pomyslel, prvýkrát som pocítil, že to nie pre nás je to najťažšie. My mladí sme to nejako zvládli, lebo väčšina z nás, ľudí v mojom veku, boli slobodní. Mali sme rodinu, ale boli to naši rodičia, nie naša vlastná rodina. Ale boli ľudia, ktorí doma nechali tri, štyri deti, aj manželky, a teraz celé roky nevedeli, či sú živé, mŕtve, čo s nimi, či sa vôbec oplatí žiť? Však aj pred nimi bol ešte život, veď ich zanechali vo veku tridsať alebo tridsaťpäť rokov a tri alebo štyri roky o nich nič nevedeli. Čo tí ľudia prežívali?“

Niekoľko dní pred návratom domov boli väzni požiadaní, aby uviedli adresu, kam sa chystajú ísť po návrate zo Sovietskeho zväzu. Pán Merva si to na poslednú chvíľu rozmyslel: namiesto svojho rodiska, Diakovce, uviedol adresu svojich príbuzných v Budapešti. Keď čakali na vlak, na stanicu prišiel vojenský džíp: „Zrazu prišiel vojenský džíp. ‚Idem čítať mená‘, povedal. Začal, prečítal asi dvadsať mien, medzi nimi aj Andrisa Horvátha, Peredita. Už som tušil, čo sa bude diať, lebo sme približne vedeli, kto kam patrí, kto je z Felvidéku a kto nie. No a on prečítal tých z Hornej zeme, tých z Československa. Teraz buď nepôjdeme domov my, alebo oni. Ale všetko nasvedčovalo tomu, že pôjdeme domov. Potom neskôr sme boli v kontakte s Andrisom Horváthom, ktorý nám povedal, že aj oni prišli domov asi o tri týždne neskôr a domov sa dostali v máji. V Malackách, alebo kde bol taký tábor, kde brali tých ľudí, ktorí boli v Sovietskom zväze.“

S krátkymi zastávkami v tranzitných táboroch v Maramaroši a Debrecíne dorazil Arnold Merva 3. mája 1948 do Budapešti. O niekoľko týždňov neskôr sa vrátil do svojej rodnej obce. Po tri a pol roku sa opäť stretol so svojou rodinou.

Pozbieral a spracoval: Zoltán Kőrös, Fórum inštitút, 2012-2018:
„So strýkom Arnoldom (1925-2019) som nahral 13 rozhovorov, čo je 30 hodín materiálu; téma vojny a vojnových zajatcov je publikovaná v knihe „Muszkaföldön” (90 strán), je jednou z hlavných postáv nášho filmu „Muszkaföldön”, tu je 40-minútový úryvok z viac ako 5 hodín materiálu: https://www.youtube.com/watch?v=d16qIZSftUc”
Materiál bude k dispozícii na výskum v roku 2024.