Útek na rogale (článok)

„Keď ma tam zobrali druhýkrát, vedel som, že už nemám sánku v tejto republike ďalej žiť, bývať. Vtedy som sa rozhodol, že mi stadeto zdrhnem. Nevedel som ešte ako, ale špekuloval som“.
Vladimír Príslupský (*1948)

Zachraňoval hotely, napokon ušiel cez hranice na rogale
Pripravil: Pavol Jakubčín

Na hotelovú školu do Viedne ho nepustili, napokon Vladimir Príslupský ušiel na Západ na rogale. Po páde režimu sa vrátil, aby si na Slovensku otvoril vlastný penzión.

Vladimír Príslupský sa narodil 22. januára 1948 v Klokočove (okres Michalovce) na východnom Slovensku. Vyrastal ako „správny socialistický chlapec,“ ktorý v škole počúval o tom, aký bude socializmus pekný a ako kapitalizmus likviduje poctivých ľudí. Bol aktívny v rôznych dedinských organizáciách i v Československom zväze mládeže. V roku 1968, pod dojmom nadšenia z dubčekovských reforiem, vstúpil z vlastného presvedčenia do komunistickej strany. Po stredoškolských štúdiách absolvoval základnú vojenskú službu. V tomto období prebiehali v KSČ aj normalizačné stranícke čistky. Hoci Príslupský počas pohovorov pred straníckym grémiom otvorene priznal, že bol proti vstupu „spojeneckých vojsk“, členstvo v strane mu odňaté nebolo.

Po skončený základnej vojenskej služby pracoval na rôznych nižších pozíciách v sektore stravovania a ubytovacích služieb. Ako 23 ročnému sa mu naskytla príležitosť pracovať ako vedúci horského hotela Drienica – Lysá (okres Sabinov). Ponuku prijal a v pozícii vedúceho hotela, ktorý pod jeho vedením prosperoval, získal Príslupský dobré meno a množstvo kontaktov. Z tohto dôvodu sa ho Štátna bezpečnosť snažila zaviazať k spolupráci. Ponuku spolupracovať však odmietol: „Nie som ten typ, že by som na niekoho donášal. Nikdy som to nerobil a ani robiť nebudem. Chcem s vami [ŠtB] ostať kamarát ale nechcem s vami spolupracovať.“ Kvôli odmietaniu spolupráce bolo pre neho takmer nemožné získať povolenie vycestovať na dovolenku do kapitalistického zahraničia. V tomto období si doplnil vzdelanie vo svojom odbore a vyštudoval hotelovú školu. Keďže sa chcel naučiť aj po nemecky, prihlásil sa aj na novootvorenú hotelovú školu vo Viedni. Napriek tomu, že ho prijali, bezpečnosť ho do Rakúska nepustila.

V roku 1978 začal pracovať ako vedúci v zariadení Salaš Veľký Slavkov blízko Vysokých Tatier. Počas jeho pôsobenia sa mu podarilo vytvoriť v hoteli skvelý kolektív zamestnancov a celé zariadenie zrekonštruovať. Čoskoro sa salaš stal jedným z najlepšie hodnotených zariadení v rámci podniku. „Získal som si meno a popularitu. Tým, že človek má meno aj popularitu, tak má priateľov aj nepriateľov. Tak to chodí všade a tak to bolo aj vtedy.“ Následne Príslupský, ako veľmi dobre hodnotený vedúci, dostal stranícku úlohu rozbehnúť zle fungujúci hotel Lipa v Kežmarku. Po polroku jeho pôsobenia sa hotel dostal z mínusových čísel a začal byť ziskový.

Príslupský sa aktívne venoval malému futbalu a práve počas pôsobenia v Kežmarku sa so svojím tímom stali majstrami Slovenska. Spolu s majstrovským tímom z Ostravy sa im v roku 1982 naskytla príležitosť reprezentovať Československo na majstrovstvách Európy v malom futbale v Ríme. Po určitých problémoch sa mu podarilo získať vycestovaciu doložku do Talianska, avšak pod podmienkou, že bude osobne zodpovedný za to, že sa všetci z jeho tímu vrátia naspäť. Na majstrovstvách sa spojenému československému tímu podarilo obsadiť 4. miesto. To, vzhľadom na fakt, že všetci z tímu boli amatéri, bol veľký úspech.

Cestou domov celá partia vo vlaku, adekvátne dosiahnutému úspechu, oslavovala. V Žiline si Vladimír Príslupský, spolu s niekoľkými kamarátmi odskočili z vlaku na poldeci. Ich vlak, v ktorom mali všetku batožinu s dokladmi im však odišiel. O batožinu sa im postarali kamaráti, ktorí vo vlaku ostali a oni cestovali nasledujúcim vlakom. Po príchode domov, do Kežmarku, zasadla partia do hradnej vinárne patriacej k hotelu Lipa. Tu, počas pokračujúcej oslavy, sa ho snažil legitimovať príslušník štátnej bezpečnosti. Keďže Príslupský pri sebe nemal žiadne doklady vznikol medzi ním a príslušníkom konflikt, ktorý prerástol do bitky: „Hneď mi jednu súkal. Takú som jednu fajnú dostal, hlavou som buchol o klenby, čo tam boli. V tú ranu som zošalel – to viete, keď vás niekto napadne…Vyskočil som na neho a začal ho biť. On začal utekať a utekal smerom do mojej kuchyne.“ Tam však sedela skupina ďalších štbákov, ktorí niečo oslavovali. Tí sa pustili za Príslupským. „Moji čašníci, keď videli, že oni idú za mnou, zastavili ich a davaj, bitka…Pobili sme sa tam ‚slušne‘, ako sa patrí.“ Následkom tejto bitky začal mať Vladimír Príslupský problémy s bezpečnosťou. Hneď ráno, v nasledujúci deň bol zaistený a vzatý do väzby (jeden z príslušníkov Príslupského nepravdivo obvinil, že ho napadol fľašou, čo bolo klasifikované ako útok na verejného činiteľa). Prípad nakoniec pre neobjektívnosť nevyšetrovala bezpečnosť, ale priamo prokuratúra. Vyšetrovaním sa zistilo, že obvinenie z útoku fľašou bolo vymyslené, Príslupského prepustili a dostal trest len za priestupok. Hoci záležitosť sa zdala byť vybavená, dotknutí príslušníci Štátnej bezpečnosti na ňu nezabudli a začali sa Príslupskému bližšie „venovať.“

Po roku ho zatkli a obvinili z rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve. Obvinenie vykonštruovala ŠtB s pomocou nasadených agentov spomedzi Príslupského zamestnancov. Vo väzbe strávil deväť mesiacov a následne bol prepustený. Nemohol však už pracovať ako vedúci, preto sa zamestnal ako čašník v jednej krčme. Po troch mesiacoch ho však opäť zatkli, s odôvodnením, že by mohol ovplyvňovať svedkov. „Keď ma tam zobrali druhýkrát, vedel som, že už nemám šancu v tejto republike ďalej žiť, bývať. Vtedy som sa rozhodol, že im stadeto zdrhnem. Nevedel som ešte ako, ale špekuloval som.“ Po prepustení sa snažil získať v Poľsku falošný pas, čo sa mu však nepodarilo. Napadla ho preto iná možnosť, ako uniknúť za železnú oponu.

Ešte počas práce vo Veľkom Slavkove sa Príslupský zúčastnil kurzu lietania na rogale. Avšak v priebehu kurzu si vykĺbil rameno a kurz nedokončil. Ďalej sa už lietaniu nevenoval. V situácii, kedy sa chcel akýmkoľvek spôsobom dostať do zahraničia, v ňom skrsol nápad, preletieť hranice na rogale. Od svojho známeho preto kúpil staršie motorové rogalo. Keď ho však chcel na vlastnú päsť vyskúšať, pri pristávaní rogalo poškodil, zlomil vrtuľu a krídlo. Zlomené rogalo bolo potrebné opraviť, pričom len získanie náhradných dielov by vo vtedajších podmienkach za normálnych okolností trvalo niekoľko mesiacov. Príslupský však toľko času nemal, pretože o niekoľko dní mal opäť nastúpiť do väzenia. Vďaka mnohým kontaktom, ktoré ako vedúci získal, sa mu podarilo všetky diely na opravu rogala získať za štyri dni. Spolu s pôvodným majiteľom rogalo urýchlene opravili. Po niekoľkých dňoch si od kamaráta požičal aviu, s ďalším priateľom naložili rogalo do auta a vyrazili do západných Čiech, smerom k hraniciam s Nemeckou spolkovou republikou.

Pôvodné miesto, ktoré mal Príslupský vyhliadnuté pre štart, však za niekoľko týždňov od jeho prvej obhliadky zarástlo trávou, ktorá znemožňovala bezpečný štart rogala. „Tam taká vysoká tráva, nepokosená. Skúšal som na tom odštartovať… s kamarátom sme poskladali rogalo, ale to nevzlietne, to sa nerozbehne po tej tráve, lebo tráva brzdila.“ Rogalo preto rozložili a hľadali iné vhodné miesto pre štart. To nakoniec našli neďaleko obce Mrakov (okres Domažlice), na ceste pri rybníku. V blízkosti nového miesta však družstevník s traktorom práve oral roľu, preto sa rozhodli počkať, kým traktorista odíde. Čakali celé popoludnie, až nakoniec, približne o trištvrte na osem družstevník s orbou skončil. S kamarátom opäť poskladali rogalo a podvečer, 18. mája 1987, Vladimír odštartoval svoj let za slobodou. Kamarát sa s požičanou aviou vydal späť na Slovensko. (Na spiatočnej ceste, keď bol už Príslupský v NSR, bol však aj s autom pri motoreste Devět křížů zadržaný a zatknutý).

Počas letu k hraničnému prechodu Folmava prelietal Vlado okolo vidovej hlásky Spálený vrch (hláska systému protivzdušnej obrany štátu), ktorej posádka po spozorovaní jeho pohyb okamžite hlásila. Vedel, že má približne sedem minút na to, aby sa dostal do bezpečia, pretože po jeho spozorovaní zo základne v Žatci okamžite vyštartovali stíhacie lietadlá zabezpečujúce vzdušnú obranu štátu. Keďže s rogalom nechcel stúpať vyššie, snažil sa letieť dolinami. Po viacerých zmenách smeru v kopcovitom teréne však zakrátko stratil orientáciu a nebol si istý, kde sa presne nachádza. „Jedna dolinka, druhá dolinka, kľučky, všelijako som letel a už som nevedel kde som.“ Po pár minútach vysoko nad sebou počul preletieť stíhačky, „otočili sa a leteli naspäť. Tak keď už oni nešli dole, bol som si stopercentne istý, že som na nemeckej strane.“ Následne sa Príslupský rozhodol pristáť na neďalekej lúke. Pri klesaní si však všimol zamaskované tanky a vojakov. Domnieval sa, že sú to sovietske vojská strážiace československú štátnu hranicu. (V skutočnosti to však už boli americké vojská umiestnené v nemeckom pohraničí). Opäť preto vzlietol a zneistený sa snažil nájsť nejaké mesto. Nad najbližším väčším mestom opäť klesol a zisťoval, či je už v Nemecku. Keď spozoroval nemecké nápisy, uspokojil sa. (Bolo to mesto Cham). Predsa sa však rozhodol letieť ešte trochu ďalej. Zakrátko priletel nad mesto Roding, za ktorým našiel väčšiu lúku, na ktorej sa rozhodol pristáť. Po bezpečnom dosadnutí na zem mu asi po piatich metroch zdochol motor, pretože došiel benzín. „Len raz v živote môže mať človek také šťastie.“ Utekal k najbližšiemu domu (bolo to pri obci Unterlintach) kde stretol staršiu ženu. Od napätia a vzrušenia na ňu začal hovoriť v rodnej reči, východoslovenským zemplínskym nárečím: „Cetko, ta co tu za valal dole?“ Teta sa ho len nechápavo spýtala „was?“ Vlado k nej opäť, s búšiacim srdcom, teraz už po nemecky: „Das ist Bundesrepublik Deutschland?“ Po jej kladnej odpovedi „ja, das ist Bundesrepublik Deutschland, som si kľakol a bozkal som zem. Ona si myslela, že mi šibe, lebo nevedela kto som, ani rogalo nevidela, to až na druhý deň sa dozvedela, keď toho boli plné noviny.“

S pomocou miestnych ľudí sa Príslupský dostal do neďalekej krčmy, odkiaľ sa telefonicky spojil s kamarátom, ktorý už dlhšiu dobu žil v NSR. Ten mu dal inštrukcie, ako má ďalej postupovať, prihlásiť sa na polícii a dohodli sa, že na ďalší deň za ním kamarát pricestuje. Po telefonáte chcel zaplatiť krčmárovi za hovor. Ten od neho pýtal marku a šesťdesiat fenigov. „Ja som nemal, len celú päťstovku. To boli potom toho plné noviny: ‚Utečenec platil päťstomarkovkou!‘… Ja pätstomarkovku mu dávam, ten sa len chytil za hlavu.“

Na polícii v Rodingu Príslupský oficiálne požiadal o azyl. Policajti mu však nechceli veriť, že priletel na rogale. Po dvoch hodinách telefonovania a overovania policajt povedal: „Je to pravda , zistili, že cez Furth im Wald niekto preletel a nevedia kde pristál. Takže to budem asi ja.“ Do Rodingu po neho prišli iní policajti, ktorí ho autom zobrali na ďalší výsluch. Počas cesty si všimol, že smerujú k štátnej hranici, čo v ňom vyvolalo strach, že ho polícia chce vydať naspäť do Československa. Uvažoval preto, že z auta vyskočí a ujde. Policajti, ktorí si všimli jeho nepokoj, ho však ubezpečili, že ho naspäť nevydajú. Podľa oficiálneho postupu však musel byť vypočutý na policajnej stanici vo Furth im Wald , kde prekročil štátnu hranicu. V nasledujúcich dňoch musel Vladimír absolvovať vypočúvanie aj zo strany Američanov a Francúzov.

Po niekoľkotýždňovom pobyte v azylovom dome začal pracovať ako čašník v reštaurácii. Vďaka medializácii svojho príbehu a predaju rogala múzeu Checkpoint Charlie v Berlíne získal peniaze, s pomocou ktorých si približne po ročnom pobyte v Nemecku otvoril vlastnú reštauráciu. Keďže túžil po domove, v roku 1992 sa vrátil naspäť do Česko-Slovenska. V súčasnosti vedie v podtatranskej obci Mengusovce vlastný penzión s názvom Rogalo. „Rogalo, pretože rogalo ma odnieslo do slobody.“

Zdroj: časopis Príbehy 20. storočia, č. 02/2023, téma Identita na tanieri